História putovania

Spolu s Jeruzalemom a Rímom sa stalo Santiago de Compostela hlavným pútnickým miestom kresťanského stredoveku až do 15. storočia. Hrob sv. Jakuba, uctievaného ako španielskeho patróna už od 9. stor. slúžil ako pútnické miesto celoeurópskeho významu. Ako sa telesné pozostatky sv. Jakuba dostali na Pyrenejský polostrov (sv. Jakub zomrel vo Svätej Zemi), ako aj objavenie hrobu Ježišovho apoštola v roku 833 je spojené s viacerými legendami. Správy o objavení sarkofágu hrobky prvého mučeníka medzi apoštolmi rýchlo doletela k rakúskemu kráľovi Alfonzovi II. Cnostnému (760-842). Dôkazy o pravdivosti relikvií sv. Jakuba preukázané biskupom Teodomírom kráľovi Alfonzovi boli tak jednoznačné, že rakúsky vládca odchádza z Ovieda do Compostely uctiť si relikvie sv. Jakuba. Táto expedícia sa zapísala do histórie ako prvá kompostelská púť, trasa od Ovieda do Santiaga bola pomenovaná "Prvá trasa" (Camino Primitivo). Nad hrobom sv. Jakuba na rozkaz kráľa Alfonza II. Cnostného postavili prvý kostol a okolo sanktuária sa začala rozvíjať osada s názvom Campus Stellae – hviezdne pole (Mliečna dráha), ktoré bolo neskôr premenované na Compostelu. Existujú ďalšie rôzne interpretácie toho, ako sa pozostatky tohto apoštola dostali na toto miesto, žiadna z nich sa nedá presvedčivo overiť, avšak viera a tradícia Cirkvi sa premenila na kult veľkého rozmeru, tak ako tomu bolo na iných posvätných miestach kresťanského sveta. Prvým známym zahraničným pútnikom bol biskup Goteschalk z francúzskeho mesta Le Puy. Cestu vykonal približne v roku r. 950. Po tom, čo od roku 1244 začali vládnuť v Jeruzaleme moslimovia, sa európski pútnici začali sústrediť na Rím a Compostelu. V tom čase do Compostely prichádzalo ročne takmer pol milióna pútnikov. Púť sa realizovala ako prostriedok spásy a pokánia pre ťažké hriechy. Úcta relikvií svätých, o to viac apoštolov bola v náboženskom rebríčku na veľmi vysokej úrovni a obľúbenosti medzi veriacimi. Cestu absolvovali aj niektoré známe osobnosti vtedajšieho sveta. Napríklad sv. František z Assisi, flámsky maliar Jan van Eyck, španielski katolícki králi Ferdinand a Isabela a ďalší. Po tom, čo sa cesta na východ kvôli moslimom definitívne uzavrela, Compostela dostala titul „západný Jeruzalem“.

Počet pútnikov v Compostele v 16.-18. storočí výrazne klesol. Dôvodom boli náboženské vojny, epidémie a prírodné katastrofy v Európe. V nasledujúcich storočiach púti bránili udalosti, súvisiace s francúzskou revolúciou a napoleonskými vojnami. Pútnické cesty k hrobu sv. Jakuba tak postupné s púťou pápeža sv. Jána Pavla II. k hrobu apoštola Jakuba (9. novembra 1982). Slová sv. Jána Pavla II., ktorý povedal v katedrále sv. Jakuba v Compostole: "Preto ja, Ján Pavol, syn poľského národa, (...), ja, biskup Ríma a pastier cirkvi, zo Santiaga sa obraciam na Teba, stará Európa: Nájdi samu seba! Buď sama sebou! Objav svoje korene! Oživ svoje korene! Oživ tie autentické hodnoty, aby jej a vaše konanie bolo plné chvály a vaša prítomnosť prospešná na všetkých kontinentoch. V roku 1987 Rada Európy uznala pútnickú cestu do Santiaga de Compostela ako prvú európsku kultúrnu trasu a povzbudila regionálne orgány, aby obnovili pútnické trasy. V roku 1993 bola pútnická cesta do Santiaga de Compostela v Španielsku a v roku 1998 na území Francúzska zapísaná ako svetové kultúrne a prírodného dedičstvo UNESCO. Svätojakubská cesta je v súčasnej dobe najuznávanejšou kresťanskou pútnickou cestou na svete, kde v priebehu rokov putovali obyvatelia z viac ako 160 krajín z celého sveta. V roku 2015 bolo v pútnickej kancelárii, ktorá registruje všetkých prichádzajúich pútnikov (Oficina de Acogida al Peregrino) registrovaných 262 516 pútnikov. Je však nutné poznamenať, že každý rok sa zvyšuje podiel ľudí, ktorí sa vyberú do Santiaga de Compostela výhradne z motívov turistických alebo poznávacích a nie náboženských.

Trochu o putovaní

Oblek pútnika bol ochranným znamením. Existoval aj rituál odchodu na cestu. K rituálu patril tiež omšový obrad, v ktorom boli požehnaní pútnici, ich palice a kapsy. Na cestu dostal pútnik sprievodný list, a ak bol majetnejší, šiel s ozbrojeným sprievodom. Chôdza na ďalekom konci znamenala niečo ako vstup do poriadku, znamenalo to vážne náboženské odhodlanie. Pretože sa dalo očakávať, že pútnici budú na ceste veľmi dlho, dali najprv do poriadku svoje osobné veci. To zahŕňalo spísanie poslednej vôle (v stredoveku obvyklé práve len u pútnikov) a vykonali sviatostnú spoveď. Ako znak ich stavu mali na sebe tuniku, palicu a mušľu. Takto neoficiálne takmer platili za duchovné osoby a dúfalo sa, že cestou budú zahrnutí almužnou a pohostinstvom. Bolo potrebné vynaložiť peniaze na zaplatenie mýta a zbožných výdavkov. Inak pútnici museli napodobňovať chudobu Ježiša a spoliehať sa na milosrdenstvo.

Samozrejme že pútnik sa stretával s množstvom prekážok rôzneho charakteru. Sú to najmä hory, rieky, lesy, zver (napr. Vlci, ale oproti autorovi môžeme tento zoznam rozšíriť: mohli to byť aj diviaky a všetka väčšiu zver alebo hady), živelnej katastrofy, ako víchrice, povodne, sneh a mráz, nehody z technických príčin, ale najmä ľudský faktor: lupiči, vrahovia, zlodeji, lúpežníci, miestne nepokoje a vojny, ale aj sám faktor času, ktorý mal pútnik k dispozícii. Na neposlednom mieste to boli predovšetkým rôzne choroby, ku ktorým mohol prísť človek práve cestovaním. Obrovským problémom bol nedostatok hygieny daný obmedzením na ceste, zníženou možnosťou prania bielizne, pitím nevhodnej vody, jedla, prenocovaním v nevyhovujúcich podmienkach, možnosti získať parazity. Čas ľudí v stredovekej dobe nezaujímal tak ako dnes. Stredoveký pútnik sa ponáhľal len vo vyhrotených situáciách. Celá púť do Compostely bola dlhou a premyslenou prípravou na konečné očistenie pri bohoslužbe v katedrále a pri modlitbe v krypte, kde je hrob sv. Jakuba. Pútnici si od púte sľubovali dosiahnuť požehnanie, očistenie od hriechov alebo vykonať pokánie. Silným motívom pútí bola veľká túžba po vlastnej premene, ku ktorej púť môže dať podnety. Odchod z domu, spojený s telesným a duševným vypätím, vytrháva človeka z jeho intímneho prostredia a starých zvykov a tým podnecuje k zmene osobného života. Pretože cestovanie bolo vždy - s výnimkou posledných sto päťdesiatich rokov - ťažké a často aj nebezpečné, plné nepredvídateľných zákrut, bez možnosti komunikácie s domovom, vydať sa na púť znamenalo vždy nutnosť odriekať si pohodlie a bezpečnosť. Ostatne, skutočnú mapu so sebou pútnici asi ani nenosili, maximálne zoznam miest, ktorými mali prejsť (mapy, ak boli k dispozícii, boli drahé). Na ceste sa ale stavali rôzne hospice, špitály a ubytovne, miesta nocľahov pre pútnikov, nehľadiac na to, že odmietnuť prístrešie pútnikovi sa považovalo za prečin, ak nie priamo za hriech. Na druhej strane existovali predpisy, ktoré predchádzali zneužívaniu pohostinstvá a v samotnom Santiagu sa pútnik nesmel zdržať dlhšie ako tri dni.